Dobšinčan

       Vznik tejto stránky vlastne podnietil príjem jednoho emailu, ktorý som dostal od Karola Kasanického, ktorý úvodom napísal :      

"prezeram si znovu a znovu Tvoju stranku a vynáraju sa mi spomienky na detstvo. V tých časoch žilo v Dobšinej hodne svojráznych ľudi, ktorí dotvárali celý kolorit mesta. Ak by ich dokázal niekto opisať bolo by to určite zaujimavé čitanie, aspoň pre Dobšinčanov. "

     Rád by som teda takýmto spôsobom pridal na tieto stránky spomienky Karola Kasanického a niektoré moje spomienky na ľudí, ktorí žili v povedomí Dobšinčanov a patrili neodmysliteľne k mestu. Chcem však vopred upozorniť, že mnohé naše spomienky sú vlastne z detstva a mnohé sú opradené iba niektorými dohadmi, alebo iba čo sa povrávalo. Preto pokiaľ by som sa týmto niektorých dobšinčanov prípadne nepríjemne dotkol alebo že by im to bolo nejako inak po nevôli, nech mi napíšu, verjne sa  tu ospravedlním a príslušnú stať odstránim. Takže ku samotným spomienkam nasledovné :    

Karol Kasanický :

"Spominam si Sama Hanku, sepkalo sa medzi ludmi, ze Nemci robili na nom cez vojnu pokusy a davali mu elektricke soky. Nosil otcovi na hrob stare zelezo, aby mal co robit."

      

  Šamo Hanko,  bol ozaj svojrázna osobnosť najmä tým, že bol síce duševne chorý, ale miestami mal svetlé chvíľky a dalo sa s ním zaujímavo rozprávať pokiaľ sám chcel. Niekedy hovoril tak pútavo, že  sa ani nezdalo, že je duševne chorý. Túlal sa po Dobšinej a často ho bolo už z ďaleka počuť, pretože za sebou ťahal rôzne uviazané železá, hrnce a podobnene, ktoré robili riadny rachot. Bol to inak plachý človek, ktorý sa vyhýbal všetkým konfliktom a pokiaľ ho niekto provokoval, bola jeho odpoveď často opakované : hej, hej, hej...... 

Karol Kasanický ( ďalej len Karol ) spomína ako ho Soráty  učil brúsiť nože. Viem o ňom, že mal veľa zaujímavých historiek a starú motorku. Dokonca o ňom vznikla aj pesnička :

" Soráty mal motorku,

na ktorej sa vozieval,

no bál sa na nej zapnúť trojku,

aby do šancu nenabral ....."

Ďalšie slohy pesničky mi už z pamäti vypadli.

  

   Karol spomína na Ľuda Lacha interbrigadistu zo Španielska ktorý mal na starosti ohňostroj počas prvomájovych osláv. Jeho historky zo Španielska by boli tiež zaujimavé. Rozprával ich zväčša u Baníka pri dobrom pivečku. Pamätám že mal fúziská, ako vlastne starí dobšinčania nosievali.

- Fotograf a dokumentarista Šarkány. ( Kto by vedel k tomuto človekovi niečo pridať? )

 Karol spomína že dole na namestí býval byvalý cirkusový boxer s manželkou, ktorá trhala reťaze (Karol nevie meno a mne to zasa absolútne nič nehovorí.)

Ďalej uvádzam doslovnú stať z Karolovho emailu :

"Slavny hasicsky zbor na cele s Kukurom, ktory usporiadaval hasicske baly v Ludovej Zahrade.

Kovac a vseumelec Chali baci (Čali), asi skratka Charlie. Rozpraval nam ako mu bolo v Amerike smutno a prisiel pocas velkej krizy domov. Americky sef ho odradzal, ze ked odide a vrati sa uz ho nebude moct znovu zamenstnat. Odisiel na Slovensko, doma bola chudoba tvrde rozky tak sa vratil. Hanbil sa ist pytat pracu, zasiel do krcmy a sef prisiel za nim, ci nechce ist pracovat. Povedal mu, ze nemoze, lebo ked odchadzal, tak mu povedal, ze ho uz nevezme spat. Na to mu sef povedal, ze good worker ma u neho vzdy pracu."

 

   Spomíname si na dobrosrdečnú starú pani "Čunges neny", ktorá predávala americké žuvačky. Zaťukali sme jej na Novej ulici na okno a prosili sme o vzácnu žuvačku, ktorú myslím predávala kus za jednu korunu. Pokiaľ si zoberite že aj liter mlieka stál vtedy jednu korunu, alebo jedno pivo dvanástka bola za korunu, tak to bol dosť veľký peniaz. Žuvačka vtedy nebola v obchodoch vôbec, lebo to bola vtedy kapitalistická zbytočnosť, tak veru žuvačka medzi deťmi putovala z úst do úst. Najmä tam kde boli viacdetné rodiny.  

    

       Blága Mariška operná umelkyňa z Viedne, čo sa nahá kúpavala v Dobšinskom potoku. Pamätám, že ako deti sme tam chodievali z ďaleka ju pozorovať, bývala na "Hornom konci " Ale sme mali bázeň sa priblížiť, údajne vedela dobre vystrájať. Kolovali o nej historky, že bola " ľahká žienka " ale to zasa odporuje  tomu, že  ďalšia historka udáva že vraj keď jej istý mládenec dával milostné návrhy, jej odpoveď bola : "choď si zadrumbulovať na kobulinu riť " 

Ďalšiu stať kopírujem primo z Karolovho emailu :

"Odbornik na auta Baumgartner.

-Doktor Liska, ktory travieval leta na chate v Ladovej. Ked za nim prisiel cigan, ktoremu sa nechcelo pracovat, nech ho vypise poslal sestru k mojmu staremu otcovi Baffymu po noze, ze ho musi operovat a cigan vyskocil cez okno. Cez vojnu udajne pri dobsinskej pile dal postavit zavoru a napis, ze v Rejdovskej doline je tyfus. Nemci tam postavili straz a ziadny vojak tam nesmel aby sa armada nenakazila. Rejdovcania chodili do Dobsinej cez Pisel a vojne boli vsetci partizani. Liska chodieval na starej ciernej Fordke a hovorilo sa, ze raz siel opity zo Stratenej na jednej serpentine Dobsinskeho kopca sa prevatil, niekolko krat sa otocil a dopadol na kolesa o par desiatok metrov nizsie na dalsej serpentine a pokracoval v ceste domov.

Aj moj stary otec Baffy bol dobra figurka s motorkou Zetka a z prutenym kosom na chrbte ked chodieval na salas kupovat syr aby mohol robit cerstvu bryndzu.

Svihak Soldos zo zrebcina co chodil do mesta na bricke a v zime na saniach. Jeho syn bol moj spoluziak a teraz ma v Roznave autoskolu.

- obchodnik Tratner, vzdelanec Libant.

Mnozstvo dalsich, na ktorych si uz nespominam. V Kosiciach sa stretavam s Janom Liptakom, niekedy nas ucil lyzovat.                          

Dalej znamy sportovci ako Gejza Haak, a Zahoransky. Harmatha  Futbalista Opremcak. Pri futbale si spominam na fanusika pekara Skalosa."

       

       Pokiaľ sa týka pekára Skaloša, viaže sa ku nemu istá historka, je dosť pravdepodobné že je iba vymyslená starými  dobšinčanmi, niektorí vedeli byť často " škodoradostní a uťahovali si na cudzí účet. Takže o Skalošovi sa povrávalo nasledovné :  Jednoho dňa keď miesil cesto na chleba, si riadne uhýňal z fľaše a pri tom to zajedal oškvarkami. Aj jedno aj druhé bolo dosť ťažké na žalúdok a tak sa stalo, že pri miesení cestal vyzvracal dosť veľký obsah svojho žalúdku do predmetnej cestovej várky. Čo s tým povedal si, veď to je škoda preškoda toľko cesta vyhodiť. A tak napiekol zvláštny chlieb, ktorý si označil zvláštnym znakom a tento upečený chlieb predával osobám, ktorých nemal v láske. Údajne ale táto várka chleba bola mimoriadne chutná a vydarená, pretože po čase prišli ku nemu takí počernejší občania a pýtali sa Skaloša, či už nepečie a nepredá im ten dobrý chleba s tými škvarkami. Vraj odpovedal, že to bolo iba na skúšku a musel by ho zdražiť, lebo škvarky sú drahé. 

Karol ďalej spomína :

Sodovkar Celar, mal meno aj na malinovkovych flasiach.

Maliar, ucitel Palguta, ma obrazy aj na MNV.

Vsetko to boli svojrazne postavy hodne na literarne spracovanie.

Tak sa mi to vyrojilo v hlave pri citani Tvojich stranok.

      

        Verím, že sme vynechali ešte veľa osobností. Zvláštnu a osobitnú stránku by si vyžadovali napríklad športovci, umelci a podobne.  Pokiaľ by niekto prispel niečim, alebo niektorým zaujímavým človekom z toho obdobia, rad to tu uverejním.

V Košiciach 30.júla 2007  Karol Kasanický a Rudolf Pellionis