Dobšinčan

zadarmo vypiť. A tak Dobšiná varovaná nebola! Stačil varovať už iba svoju rodinu a farára Gašpara Pilcza. Farár však zanechal svoju  manželku po pôrode v dome aj s novorodencom v domnienke že im sa nič nestane. Vyslúžil si však za to potom veľa pohŕdania a výsmechu, pretože jeho rodina zahynula. Ale vráťme  sa ku sklenenej pani. Na Bujaku  v pohostinstve vládla večer dobrá nálada, zapíjali sa dobre uzatvorené obchody, keď  krčmárka – budúca sklenená pani – si zratúvala svoje dnešné zisky  a okrem toho chcela práve v túto noc odniesť svoje zlatky  vrátane tých utŕžených  pri ostatnom  výročnom trhu  ku svojim ostatným, už pred tým schovaným  pokladom v skrýši, ukrytých v Maróne. Mala celkove pri sebe tri mešce. Hostia sa dobre zabávali, obsluha fungovala, tak sa vybrala do Marón ukryť najprv dva mešce  zlatiek  ku svojmu ostatnému ukrytému bohatstvu. Keď sa vracala z hory Maróna ku Bujaku, videla že na hornom konci terajšej Tureckej ulice  horí a počuť odtiaľ veľký krik. Neupozornila na to nikoho po rozume jej chodil ešte tretí mešec zlatiek . Rýchlo popadla tretí mešec a vybehla von. Vonku však už bolo peklo. Dobšiná bola v plameňoch  a Turci na koňoch so zakrivenými šabľami rúbali hlava, nehlava  a fakľami podpaľovali ďalšie drevenice.  Všade zúfalý krik, smrteľné stony, hukot ohňa, násilie , drancovanie a zabíjanie. Darmo utekala čo jej nohy stačili, Turek ju dobehol  a skončila tak, ako sme sa vyššie dočítali.

IV. Aká je Sklenená pani z Marón?

      Z rozprávania starých dobšinčanov  Sklenená pani z Marón má mnoho podôb čo sa týka výzoru, ako aj jej charakteru.  Pokiaľ sa zameriame na jej výzor  hovorí sa že má možnosť prevteliť sa do pôvodnej podoby pomerne mladej vyzretej ženy  s červenými vlasmi a údajne je veľmi zvodná. Iní  ju popisujú ako takmer  neviditeľnú priezračnú ženu akoby zo skla. Pokiaľ vychádzame z maľby neznámeho autora, ktorý originál  obrazu  je  v súčasnej dobe na radnici  v Dobšinej, je znázornená ako belostná žena , takmer priesvitná  a okolo tela jej vlaje priesvitný závoj od hlavy po päty. Je znázornená na pozadí hôr Marón a z ľavej ruky rozhadzuje zlaté mince.

      Pokiaľ sa týka jej charakteru, niektorí ju popisujú strašidelne, že je to vlastne prízrak, ktorý naháňa hrôzu a strach. Iní ju považujú za spravodlivú, pretože zlatky ktoré rozhadzuje z ľavej ruky, môže pozbierať iba čestný človek s čistou dušou. Nečestnému človekovi  sa zlatky v rukách premenia na kamienky. Spomína sa mimo iné , že Sklenená pani z Marón je vlastne takou určitou patrónkou  Dobšinej a v prípade nebezpečenstva mesta, príchodu katastrof, alebo veľkých nešťastí  sa zjavuje určitým ľuďom a svojim zjavením varuje a  zvestuje nebezpečenstvo. Hovorí sa však aj to, že sa môže zjaviť v hoci ktorú  dobu, teda v noci, či vo dne bez  zjavných príčin a často údajne vystrája rôzne výstrednosti. Dokonca je popisovaná  aj ako veľká zvodkyňa počestných mládencov, ktorých umiluje  k smrti. V starých  rozprávaniach  sa ďalej uvádza, že  jedine kto je pred ňou na sto percent  bezpečný, sú deti. Z týchto dôvodov  starší dobšinčania vodievali  svoje deti do Marón s nádejou, že práve deťom sa Sklenená pani zjaví a odovzdá im  páru zlatiek, prípadne aj celý poklad.

V.  Sklenená pani z Marón, podľa Samuela Kleina.

      V roku 1914  Samuel Klein  mal vydanú knihu  „ Topscher Gatscholper „  s podtitulom – zbierka  ľudových piesní, rozprávok, rozprávaní a humoristických básní v dobšinskom nemeckom nárečí  od Samuela Kleina. Celá  kniha je písaná vo forme básní – teda aj samotné rozprávky. Jedna z nich sa práve dotýka sklenenej pani s nadpisom  Die gläserna Fraa  en der Maroon  -  Sklenená pani v Maróne  s podtitulom  ( Dobšinská rozprávka z čias Turkov. )  Bolo by asi dosť komplikované  túto báseň prebásniť do slovenčiny, ale voľným približným preložením  je možné ozrejmiť obsah tejto rozprávky, ako na ňu nazeral samotný Samuel Klein, zrejme vychádzajúc zo samotných ústnych podaní  vtedajších dobšinčanov  takže čujme :

A./ rozprávanie prvé.

      „ Je to jedna z najkrajších rozprávok ktorú tu máme, o panne, zvanej  Pani  z Marón. Odohráva sa  v údolí pri Bujaku zvané Titersgrond, ktoré privádza všetky mladé srdcia z miery a k úľaku. Keď mladí ľudia vchádzajú už do lesov  a prechádzajú sa o samote, zjaví sa im tu a tam  z čista jasna ako priesvitný duch  v lesku a žiari  zo skla pani vyvolávajúca plno údivu. Keď medzi tým tmavé jedle  rozblesknú jej svetlé  rúcho ( šaty) , ľudia  z úľaku a strachu  sa ku modlitbe uchyľujú.

       Jej plné ruky hádžuce mince nás lákajú stále ďalej a ďalej, určite nám chce ukázať jej bohatú peňažnú skrýšu. Jej prst na nás máva a privoláva nás , jej oči , tie teda sú  ako hovoriace , musíš zbadať že ona úbožiačka od nás čosi očakáva. Zakliata  je táto panna a to už mnoho storočí , od dôb keď bola prepichnutá, z tureckých dôb, keď tu Turci boli.

       Mala to byť pani, tu  v meste Dobšiná , ktorá zo všetkých obyvateľov bola  z najväčšími pokladmi . Jej peniaze a dukáty  neboli ani ku zrátaniu , žiadny človek  ešte neskonštatoval, že by od nej niekto bohatší bol. Pri tom to však mala jednu veľkú chybu, žiadna duša by sa nevedela rozpamätať na to, že by mala milostivú smrť. 

       Bola to jej lakomosť a túžba po majetku, to bol jej význam dní a nocí a to bolo aj jej prekliatie, ktoré ju ku koncu doviedlo. Nebo sa stará o trest , pretože jej srdce bolo z kameňa,  to vrece peňazí si má zbohatlík užívať iba sám?  Aj na chudobných je potrebné myslieť a nie len na peniaze,  inak  nás čaká všetkých  trest  ktorý  nás tu prikvačí. Tak to bolo aj s pannou čo nepoznala zľutovanie  a vôbec to s ňou nepohlo, preto je osudom bol nadirigovaný tvrdý trest.

      Ako za tureckých čias  a ich útlaku , keď ľudia boli drancovaní, tak bol aj osud  panny spečatený  a bol známy jej koniec. Jej duch ale musí bdieť pri jej imaní a pokladoch, pretože ju nikto nepredbehol a stoja vo večnej chudobe. Pokiaľ ju teda neoslobodí jedno mladé ľudské dieťa, ktoré ešte na Zemi nepostretla  žiadna vina, ani len v mysli  na hnev  nemysliac, radšej nech ho neprávo postretlo a vždy len dobro robilo. Tomu pripadnú všetky poklady a jej imanie k tomu  a ona  stratí hnev a jej vyčíňanie  a jej duch príde do pokoja!

     Tak teda kto si musí priznať, že niečo zlé učinil, ten nech sa radšej nevyberie na prechádzku k pani do Marón! Pretože ona si pred ľuďmi chráni svoje peniaze  vo svojej skrýši, a tak musíš utiecť pred jej hnevom  a ona  je ďalej zlostná  vyčíňajúca a sama! „

B./  rozprávanie druhé

        Skôr  ako  voľne preložím druhé rozprávanie - básnenia Samuela Kleina , musím podotknúť ako vzniklo toto rozprávanie. V poznámkach  spomínanej knihy S. Kleina je uvedené, že dňa 2. Apríla 1912,  zúrila na území Dobšinej mohutná víchrica . Lesy najmä v Maróne,  Friedwalde , Babinej boli značne poškodené, polámané a vyvrátené  a vznikli značné škody. Najmä Maróna bola v dôsledku toho značne presvetlená. Ku tejto udalosti Samuel Klein píše nasledovné :

     „ A to že môžem rozprávať  teraz znovu – tú príhodu k tomu ma pohnalo  to,  že prišiel pred Veľkonočnými sviatkami vietor, ktorý nemal obdobu. Akoby mala Dobšiná zísť zo sveta  aj samotná Maróna, môžem prisahať , že niečo podobne už ani zažiť nemožno.

      Tie najkrajšie jedle, smreky  to vetrisko  skrátka  ich strhol,  vyvrátil  von aj  s celými koreňmi. Na kopu ich nahádzal s mohutnou silou  a teraz môžeš pozerať cez celý les  skrz naskrz. A ako ľudia rozprávajú bolo zreteľne a nahlas počuť  kričanie o pomoc od Marónskej nevesty! Tá hrozná  búrka ju  úzkostlivo vystrašila , ona stonala, nariekala  a o pomoc volala. Ona bola – kto vie – toho mienenia že koniec je jej šťastia a že sa Turci vrátili do Maróny späť.

      Teraz sa nemôže prechádzať a niekde ďalej ísť, prisvetlo je medzi jedlami a smrekmi , ktoré stoja teraz od seba ďaleko. Teraz  by si bolo možné priať, keď sa v lese upratuje tak nájsť jej skrýšu  a to čím skôr,  mohli by sme ju z prekliatia oslobodiť , pretože práve teraz by sa hodil jej poklad  - pre mesto! „

VI. Juško a sklenená pani – od Samuela Kleina 

     Včera  neskoro ku večeru , celkom blízko ku siedmej hodine Juško bičom poháňal svojich volov na pašu. Šiel pekne za volmi na svojom koníkovi  Hansi pekne pomaly a pohodlne, krok pri kroku, smerom ku Maróne  keď zrazu dáke čudo  tam z lesa  im naproti išlo.

     Svetlá a biela bola tá postava  zo slnečníkom v ruke. Len diabol nám môže teraz posielať naproti tú strigu! Teda na moju Kristovu dušu – začal v strachu kričať -  pozri to je  Pani z Marón ! Hneď začne po mne  zlaté mince hádzať! Poďme  a urobil  švih a zoskok zo svojho Hansiho (koňa) z jeho širokého chrbta a uteká ako šialený tam dnu do lesa, kde sa chce skryť. Aj voly  ako aj kôň  aj tí zúrivo skáču jeden v ľavo druhý v pravo a predierajú sa dnu medzi jedle.

      A sotva badať či už áno alebo nie,  ani živáčika  nie to ešte človeka,  nebolo ani cítiť, len to jediné , zjavenie- strašidlo (či smiešny výmysel ) ,  neviem čo sa teraz stane!  A tu Juško začal k sebe kričať hlasno: hlúpa hlava si pri zmysloch? Ja som obchodník  ŽENA!! Bláznivá veď  ma len hádam rozpoznáš? Aj tak sa stalo, trafil sa dobre. Od obchodníka Krausza  tá ŽENA  just  ( predsa len, alebo práve preto )  do Lányiho Huty utiekla. A tam pri dojení bola videná,  a od mladej kravy si bola sama kúpiť mlieko .

     Na ceste späť ten blázon,  ju mal pred tým  ako smiešny výmysel, a teraz skákal a utekal  cez les ponad pniaky a balvany ako o dušu.

     Len na druhý deň  s veľkou hrôzou a nadávaním Juškov otec  zo svojimi ľuďmi  šiel  svojich volov a koňa hľadať! A Juško sa iba sťažoval, že len jemu sa taký malér môže stať, nikdy viac nepôjde do Marón na lúky  voly pásť.

     Celý svet sa Juškovi teraz vysmieva a pýtajú sa ho :  No ako sa to stalo? Prečo si sa tak zľakol? Čo si pri sebe nemal žiadnu metlu?  Krutzi  fix turecké, keby sa to ozaj nebolo tak stalo, vyvandroval by som  preč do sveta, aby sa o mňa žiaden človek nestaral!

     Ale nikto viac by sa nemal nad Juškovou príhodou teraz potuteľne usmievať., Všetkých by mohol blesk zabiť, Juško sa už  ďalej nenecháva podpichovať.  A nás všetkých  by sa mala Juškova príhoda  pri samotnom srdci dotýkať. Môj Bože! Tu na Zemi sa môže aj nám niečo také stať!

 Pokiaľ si kliknete na odkaz : http://www.panoramio.com/photo/4869015  tak niekde na tých lúčkach hore sa príbeh mohol odohrať.

VII. Sklenená panna od  Jozefa Červínku  

       Doteraz ako najlepšie a ucelené  spracovanie  poviedky o Sklenenej pani z Marón, osobne považujem  knihu  od spisovateľa  a novinára  Jozefa Červinku  s názvom  „ Tajomstvá  sklenenej panny „  s podtitulom  Dobšiná predvčerom, včera  a dnes, ktorá  bola vydaná pri príležitosti  680.výročia prvej písomnej zmienky o Dobšinej, ktorú knihu vydalo mesto Dobšiná v roku 2006. Kniha obsahuje  viacero poviedok, ktoré sa dotýkajú  historických podaní v Dobšinej, ako aj novších postrehov . Mimo iných je  tam aj spomínaná poviedka o Sklenenej pani z Marón  na stranách 23 až  31. Na dokreslenie vlastností  sklenenej pani  by som na tomto mieste rád odcitoval aspoň  určitú  časť  z jeho knihy, pretože  doposiaľ som sa  s týmto postrehom  nestretol, teda aspoň v písomnej forme . Jozef  Červínka  vo svojej knihe na str. 30  uvádza :

    „ Nedávno som s jedným Dobšinčanom  vyrastajúcim v Lányiho hute, kráčal  dole cestou od huty popod Murániky. Keď sme prechádzali miestom , ktorému tu hovoria  Halbočina, Hutňanec povedal :

      „ Starí ľudia vravievali , že keď týmto miestom prechádzali furmani na vozoch, z ničoho nič im cestu prehradila silná reťaz, kone sa splašili, z blízkeho lesa sa začali ozývať zvuky ako túžobné vzdychy neuspokojenej ženy a na cestu s cvengotom padali zlaté dukáty. Vraj sa stávalo, že mladí furmani zlaťáky zodvihli a v tej chvíli sa pred nimi zjavila nahá priezračná sklenená panna so všetkými pôvabmi krásneho ženského tela. Úsmevom, zvodným pohľadom,  vyzývavými gestami a veľmi pôsobivým hlasom ich vábila do krčmy Na Bujaku. Tam sa premenila na živú krčmárku s dlhými ohnivočervenými  vlasmi, chlapom nalievala najopojnejšieho vína, a keď ich vínom  a svojim telom úplne omámila, zatiahla mužov do zadnej miestnosti a tam si s nimi užívala dovtedy, kým do krajnosti vysilení a vyčerpaní nezahynuli. „

VIII. Aj tak som Sklenená pani z Marón !

       Už dávno odbila pol noc na dobšinskej kostolnej veži  a Sklenená pani z Marón , na svojej prechádzke mala obľubu nazrieť aj do dobšinskej budúcnosti. Preniesla sa z ľahka  do ďalekej budúcnosti Dobšinej . Domy mali celkom iný vzhľad  a konečne bolo vidieť zasa prekvitajúce mesto. Z toho čo poznala z minulosti  a z rokov 2000 , nebolo toho veľa . Stáli tam však  ešte pôvodné kostoly a niekoľko ďalších starších budov, ktoré boli renovované. Zaujala ju stará radnica , ktorá sa stala miestnym múzeom. Nová radnica bola  neďaleko nej,  postavená ako nová moderná budova.  Prešla do múzea a prezerala si starú banícku a inú  históriu Dobšinej, ktorá jej bola tak dôverne známa, staré fotky, obrazy. Pristavila sa pri svojom starom historickom obraze  „ Die gläserna Fraa en der Maroon „  (Sklenená  pani v Maróne ) , ktorý bol zreštaurovaný tak, akoby bol namaľovaný práve teraz. Spokojne sa pousmiala  najmä keď hneď vedľa  svojho obrazu videla  svoju sklenenú sochu, ktorá  takmer verne znázorňovala  jej výzor. Všade bolo čisto, vkusne usporiadané, s príslušnými vysvetlivkami. Ako vyzerá moja Maróna?  Preniesla  sa pred les, ktorý bol znovu jedľovo – smrekový ako za čias jej mladosti. Pred lesom stála veľká informačná tabuľa  s jej krátkou históriou, a jej obrazom a rámec tabule bol posiaty akoby zlatými dukátmi. Na počudovanie nikto túto tabulu nepoškodil a bolo vidno, že dobšinčania si svoju históriu vážia. Tak toto mesto moje poklady už nepotrebuje, ono je samo svojim pokladom. Pokojne cítiac  akoby stratu svojho prekliatia  sa ale ešte  vrátila do roku 2007.

     Sklenená pani z Marón  opätovne nahliadla do súčasných máp, či sa niečo v názvoch nezmenilo a zlostne pozrela na názov  dobšinských kopcov  Spitzenhiebel (Špitcenhíbel ), ktorý sa ďalej popisuje ako „ Končistá „  veď  málo kto vie z dobšinčanov čo to znamená. Gúgel , haha vraj  Kruhová, no konečne niekde sa už  vyskytuje  aj pôvodné meno. Takto prechádzala ďalšími a ďalšími pomenovaniami  hôr a dolín a lomcovala s ňou zlosť. To nemajú úctu voči svojim predkom čo priniesli slávu  mestu Dobšiná?  Veď samotní starí dobšinčania ešte v rokoch keď sa hovorilo v Dobšinej nemeckým nárečím, rešpektovali staré zakorenené názvy ako napríklad  Suchý vrch nazývali od jakživ  Suchým vrchom, alebo Krvian  Krvianom,  Čuntavu  Čuntavou  či Babinú Babinou!

      Najviac ju však rozčertilo, že jej Marónu  nazvali Muránikmi!  Už som sa dávno nikomu neukázala , prišiel by mi len pred oči ten, alebo jeho potomok  čo tak názvy  pomiatol!  Ukázala by som mu čo je Maróna! Čo je Sklenená pani z Marón !  Asi by sa z toho sám pomiatol!  

      Na dobšinskej veži presne o tretej nad ránom začal vyzváňať zvonček „ cintále „ ktorý oznamoval a pripomínal dobšinčanom, že práve  v tom čase pred stáročiami Turci ukončili plienenie Dobšinej a tiahli preč. Sklenená pani z Marón skonštatovala, že sa doposiaľ nenarodilo ľudské dieťa, ktoré ešte na Zemi nepostretla  žiadna vina, ani len v mysli  na hnev  nemysliac, radšej nech ho neprávo postretlo a vždy len dobro robilo, že ostáva naďalej v platnosti jej prekliatie. A tak sa sklenená pani  nadávajúc a frfľajúc „ že vraj : murániky,  murániky, aké murániky , odoberala do svojej  hory  a zasa zmizla vo svojej Maróne so slovami :  Aj tak som Sklenená pani z Marón!  No čo na záver? Iba otázka. Ukáže sa ešte niekomu  niekedy  Sklenená pani z Marón?

Rudolf Pellionis v Košiciach dňa  11 septembra  2007.