Dobšinčan

  Rudolf Pellionis ,v Košiciach dňa 5. júna 2007.         

Na svojho starého otca Samuela Pellionisa nar. 27.júna 1870 , v Dobšinej, pochádzajúceho zo starej baníckej rodiny, sa pamätám už len ako na starčeka, ktorý zomrel vo veku 83 rokov dňa 12.7.1953 v Dobšinej. Ja som vtedy chodil práve do tretej triedy základnej školy.

      Napriek tomu som o ňom počul veľa z rozprávania svojich rodičov, ako aj starších občanov Dobšinej, ako vždy veselom a optimistickom človekovi, ktorý po sebe zanechal množstvo básni a niekoľko divadelných hier ( písaných v bulinerskom nárečí ) ktorých sa však dochovalo do dnešných čias  pomerne málo. V roku 1993,bola vydaná knižka - zbierka básní pod názvom Topscher Gakrokel ( Dobšinské čmáranie )  o 126 stranách, kde sa však nachádza iba zlomok jeho básnickej tvorby.

      Do rúk sa mi  dostal mesačník  OBZOR GEMERA  č. 2  z roku 1975, - ročník č. 6, kde na strane 100 , Doc. RNDr. Juraj Valiska CSc., vydal článok  pod názvom " Zabudnutý gemerský básnik " s podtitulom ( K nedožitým 105. narodeninám Samuela Pellionisa ) ktorý skúmal diela môjho starého otca a hodne čerpal aj z vedomostí mojho otca Rudolfa Pellionisa nar. 1919. Pretože sa blíži opätovne výročie  nedožitých 137. narodenín mojho starého otca Samuela Pellionisa, dovolím si týmto pripomenúť niekoľko výňatkov  Doc. RNDr. Juraja Valisku CSc, inde uvádzaný ako aj  PhDr. Juraj Valiska CSc, docent nemeckej jazykovedy na Filozofickej fakulte v Prešove  Univerzity P.J. Šafárika v Košiciach,  ( ďalej len Valiska ) z jeho vyššie citovaného článku, kde okrem iného uvádza :

     " Dielo tohto ľudového majstra slova nezhodnotil doteraz dôkladnejšie nikto. Je to predovšetkým preto, lebo básnik bol jednoduchým obuvníkom , ktorý písal po nemecky- v rodnom dobšinskom nárečí. Pre príslušníkov nemeckej honorácie , profesorov,  advokátov, statkárov atď., ktorí ovládali nemecké časopisy ako Karpathenpost, Zipser Heimat,, Der Grundler a iné mal dvere zamknuté na sedem zámkov, hoci jeho básne boli umelecky a ideovo na vyššej úrovni ako ostatných prispievateľov. Jeho dielo  sa zachovalo zväčša iba v rukopise, vyšlo iba niekoľko desiatok básní v časopise Dobsina és vidéke .Mnoho básní i niekoľko jednoaktoviek , aj divadelných hier, prepisovali jeho obdivovatelia ručne, takže sa do dnes môžeme stretnúť  s viacerými rukopisnými exemplármi.

      Po prvý raz  sa mu dostalo určitého ocenenia v našej štúdii " K nemeckej literatúre na východnom Slovensku, v roku 1971.

      Básnik prežil takmer celý svoj život v rodnej Dobšinej. Opustil ju iba načas, keď r. 1888 odchádzal ako obuvnícky tovariš  na povinnú vandrovku. Mimo rodného mesta zotrval nejaký čas  v divadelnom súbore  v Budapešti . Nechýbalo veľa a jeho životná púť sa mohla uberať iným smerom. No nestal sa profesionálnym umelcom, lebo podľahol stále častejším naliehavejším výzvam svojej mamičky, ktorá herectvo nepovažovala za profesiu, ale za komedianstvo. Možno predpokladať, že sa literárne začiatky autora časovo zhodujú s jeho hereckými začiatkami. Samuel Pellionis v detstve hodne čítal."( Poznámka autora R. Pellionisa : Napriek tomu sa stal však iba obuvníkom , ale vždy hovorieval, že  je to povolanie proti jeho vôli )  . Ďalej Valiska uvádza :

" Proti biede iných bojoval aj vlastnou biedou. Opravoval obuv najchudobnejším Dobšinčanom a za svoje služby buď neinkasoval žiadnu odmenu, alebo iba symbolických pár halierov. ( Koľko Šamu báči?) - pýtali sa zákazníci . (Päťdesiat halierov . Veď Ty máš toho ešte menej ako ja ) To bola jeho najčastejšia taxa a to aj za prácu, za ktorú iní účtovali 20 korún. V rodine Pellionisových remeslo nemalo teda nikdy zlaté dno. Bolo potrebné živiť početnú rodinu a preto nie div, že medzi Samuelom a jeho manželkou dochádzalo občas k ostrejšej výmene názorov. " Pani majstrová" vyčítala manželovi jeho "veľkorysosť " na ktorú doplácala celá rodina.

     Samuel Pellionis  prešiel veľmi zložitým vývojom . Prežil štyri režimy, ale ku každému z nich prejavoval určitú skepsu. Vyjadruje sa k politickým záležitostiam prostredníctvom básni. Tak napríklad v novembri 1917 píše  RUSKÝ OTČENÁŠ :

(Volne preložené Valiskom )

Baťuška cár, ktorý si Peterburgu!

Buď vymazané meno tvoje!

Nech kráľovstvo tvoje je zničené!

Nech sa nestane tvoja vôla ani v Rusku

Ani nikde na zemi.

Chlieb náš každodený  nám už nekradni.

A zaplať svoje dlhy,

ktoré dlhuješ svojim veriteľom.

A neuveď nás na Sibír,

ale zbav nás od seba, najväčšieho to zla,

Lebo tvoje nie je ani kráľovstvo, ani moc, ani sláva .

V pekle sa peč naveky! Amen!  "

( Ďalej Valiska uvádza množstvo jeho ďalších básní za povšimnutie stoja napríklad : Môj otčenáš, Diškurz s diablovou babičkou, Dialóg medzi Bohom a diablom atď. Príležitostne by som rád niektoré na tomtom mieste pripojil. )

 Valiska ďalej uvádza :

" O jeho básne mali záujem predovšetkým dobšinskí rodáci doma i v zahraničí. Pellionis bol ľudovým umelcom , ktorý nielen písal básne  a skeče, ale zároveň plátal topánky a čižmy, a vybavoval rozsiahlu korešpondenciu. Bolo to veľmi náročné na čas i energiu. A honorár? Nijaký!

     Pellionis bol veľmi skromný človek.Nikdy ho nenapadlo túžiť po sláve. Nechcel sa stať ani svetovým ani celonárodným. Stačilo mu , že bol dušou a svedomím svojich dobšinských spoluobčanov. Vyjadroval ich nádeje a túžby , vybuchoval Ich hnevom. Preto je jeho dielo aj príspevkom k histórii, etnografii a veľmi plastickým obrazom sociálnych pomerov v Dobšinej v prvej polovici XX.storočia.

     Svojim rozsahom predstavuje básnicke dielo Samuela Pellionisa najmenej tisíc básni, dialógov a jednoaktoviek. Väčšinu z nich napísal v niekdajšom dobšinskom nárečí. Básnik žil a tvoril uprostred nositeľov a užívateľov spomínanného dialektu. Preto je jeho dielo vzácne najmä preto, že dnes už odumierajúce nárečie je jeho významnou a nenahraditeľnou dokumentáciou.

     Pretože je Pellionisova pozostalosť najhodnovernejšou dokumentáciou o dobšinskom nemeckom nárečí, už z toho dôvodu si ho musíme vysoko vážiť a jeho dielo patrične oceniť. A pretože sa tak doposiaľ nestalo, skláňame sa aj touto formou pred významným dielom, pred pamiatkou básnika, pri príležitosti jeho nedožitých narodenín "

       Toľko teda z výňatkov Valisku je to dosť dlhé, možno pre niekoho nezáživné. Verím však, že niektorých to môže aj zaujímať hoc len z historického hľadiska.

Môj starý otec je pochovaný na dobšinskom cintoríne a dodnes tam má dosku na ktorej je napísaná jeho báseň ( moje posledné čmáranie )

" Hier ruth ear, dear fat lostich boar

Och en Trauer Spass hot geben.

Ben er net gestoaben bear

Bol er secher heit noch leben. "

Vo voľnom preklade to znamená :

Tu odpočíva ten, čo vždy veselý bol

Aj v smútku špás ( veselosť ) dával.

Keby nebol býval zomrel

bol by iste dnes ešte  žil.

Na druhom snímku historickej Dobšinej, je pripojená fotografia môjho  starého otca. ako si ho vlastne pamätám.

Viď fotto : /fotoalbum/dobsina/historicka-dobsina-/26