Dobšinčan

Dušičkové zamyslenie

     Sviatok všetkých svätých 1. novembra a pamiatka zosnulých dňa 2. novembra , boli a sú v mojom živote v takom zvláštnom postavení. Pamätám sa ako dieťa, keď sme bývali ešte v Čechách  v Ústí nad Labem, ďaleko od hrobov svojich predkov  a príbuzných, moja mama v tieto dni ku fotkám mojich prastarých rodičov dala zopár ihličnatých vetvičiek a zapálila pri každej fotke jednu sviečku.

     Vyvolávalo to vo mne taký zvláštny slávnostný pocit. Ku prastarým rodičom som vlastne nič necítil, nepoznal som ich , iba matne som si pamätal  na  starého otca mojej mamky, ale okrem jeho ohromných fúzov mne jeho osobnosť nič nehovorila. Napriek tomu tento akt, u mňa vyvolával skôr radostné pocity, pretože som to považoval za znamenie, že za chvíľu príde advent a s ním znovu zapaľovanie  sviečok  a nakoniec za tým detsky túžobne očakávané Vianoce.

     Až keď sme sa v roku 1954 znovu presťahovali do Dobšinej, vtedy vlastne ako štvrták základnej školy, som s rodičmi prvý raz šiel na prvého novembra na cintorín a spoznal pravý význam týchto smutných sviatočných dní. V tej dobe dospelí ľudia  zásadne v tento deň chodievali na cintorín oblečení v slávnostnom čiernom obleku. Sviečky sa chodili zapaľovať výhradne iba večer, keď sa úplne zotmelo.  Ako deti sme  takmer pobehovali od hrobu k hrobu a s takou skoro zábavou sme pripaľovali prípadné vyhasnuté  sviece. Plápolajúce sviečky osvetľovali  postávajúce postavy a to zvláštne pološero pôsobilo na mňa určitým romantickým dojmom.

     V tom období, teda v rokoch 1950 až 1960, bolo takmer pravidlom, že  prvého novembra boli také mrazy v Dobšinej, že zem bola premrznutá na kosť a chúďatá živé kvietky chryzantémy, ktoré  sa privádzali do kvetu v teplých miestnostiach  dva týždne vopred  ( umelé vtedy vlastne ešte prakticky neexistovali ) vlastne za jedinú noc zamrzli a sčerneli. Ich slávnostná chvíľa trvala v kráse iba zopár hodín. Bolo mi ľúto skôr kvetov ako zosnulých  a detsky som vlastne tento sviatok nechápal. Mal som vôkol seba všetkých svojich blízkych , rodičov, súrodencov a ďalších príbuzných a nevedel som si ani pripustiť, že by to mohlo byť aj nejako inakšie.

     Roky sa míňali a zrazu sa míňali aj ľudia aj z môjho života, ľudia, ktorých som ľúbil a mal ich zo srdca úprimne rád. Najprv to boli starí rodičia,, tety, strýkovia, sesternice,  dokonca aj mladší brat, ďalej niektorí kamaráti a kamarátky napokon aj dosť spolužiakov je už na onom svete a zrazu tento sviatok na mňa dolieha deprimujúco a keď odchádzam z cintorína  je mi ťažko pri spomienkach , čo všetko z môjho života odišlo. Napriek tomu si však na svojich blízkych spomínam s láskou, spomínam na pekné chvíle , ktoré sme spolu prežili. Ešte jedna zvláštna vec je pri tom sviatku , že práve na cintoríne človek  postretá ľudí, ktorých už roky nevidel. Napríklad  na Dobšinský cintorín  prichádzajú vozidlá všetkých možných značiek miest ako Poprad, Spišská Nová Ves, Banská Bystrica, Bratislava, a ďalších slovenských miest,  mnoho ŠPZ aj z Čiech a iného zahraničia.  Prichádzajú sem ľudia, ktorí tu, v tomto meste – teda v Dobšinej majú svoje korene.  

     Život však beží ďalej, staršiu generáciu nahradzuje mladšia, to je zákon prírody. Aj z týchto dôvodov je potrebné sa tešiť zo svojich detí a vnukov, teda mladšej generácie, ktorá je pokračovateľom  rodu ľudstva a zmyslu života.

      Plynie čas a každému z nás kdesi dohorieva svieca života a nevieme kedy zrazu zhasne. Takže aj tento sviatok  - pamiatka zosnulých, by mal byť zamyslením nad spôsobom svojho ( nášho ) života, váženia si mladosti, zdravia, životného šťastia a lásky. Váženia si svojich blízkych, ľudí s ktorými žiješ, ale aj s ľuďmi s ktorými sa hoc len bežne , alebo náhodne stretávaš, pretože život je ako hovoria Česi  „ pomýjivý“,  často prchavý  ako život vážky na krehkých , krásnych krídlach života.

     Nedá mi však záverom odsúdiť komercionalizáciu  a vytĺkanie peňazí zo samotnej smrti. Nebolo to v minulosti tak ! Nehorázne drahé hrobové miesta  v mestách, ďalej napríklad vetvička smrečiny predávajúca sa na tento sviatok napríklad v Košiciach za 60.-Sk, živý kvietok za 75.-Sk  a mohlo by sa uvádzať množstvo ďalších príkladov. Zdá sa mi to hnusné , vytĺkať ešte aj zo smrti kapitál.

      Preto keď sa raz pominiem, prial by som  si, aby môj popol, v prudkom vetre,  bol rozsypaný hore na dobšinských kopcoch  podľa možnosti na Gúgli. Prečo to píšem na záver? Veď človek nikdy nevie, kedy mu svieca zhasne.

V Košiciach 3.11.2007  Rudolf Pellionis        

 P.s. Tento článok je doplnený na nových stránkach www.dobsincan.estranky.sk/clanky/dusickove-zamyslenie-