Dobšinčan

      Skôr než začnem písať o nemeckom nárečí v Dobšinej, je nutné podotknúť, že Dobšiná sa v minulosti vyznačovala tým, že bola troj- jazyčná podobne ako kedysi Bratislava,  t.j. že sa tu bežne hovorilo slovensky, maďarsky, nemecky. Dá sa povedať, že všetky tri jazyky v Dobšinej mali svoj pomerne vlastný dialekt, značne sa premiešavali a vzájomne si vtláčali pečať, ktorá ich charakteristicky poznamenávala. Napríklad slovenčina vyznievala voči okoliu pomerne tvrdo, maďarčina zasa nemala ten správny maďarský prízvuk a nemčina - teda samotné nemecké nárečie, taktiež preberalo mnoho slov z oboch jazykov. Chcem sa však vo svojej úvahe viac venovať práve tomuto nemeckému nárečiu, pretože je prakticky na úplnom konci - teda v konečnom štádiu t.j. na vymretí.

      Keďže sám pochádzam zo starej dobšinskej rodiny, v ktorej sa po generácie hovorievalo hlavne nemeckým nárečím, ale taktiež  slovensky ako aj maďarsky, chcel by som uviesť niektoré fakty, ktoré som počul od svojich rodičov a starých rodičov a možno aj týmto spôsobom prispieť k určitej historickej minulosti Dobšinej.

      Prvé čo nás asi napadne je otázka, odkiaľ sa nemecké nárečie v Dobšinej ocitlo. Jedno čo je celkom isté, z  historických  prameňov sa dozvedáme, že v roku 1326 Bebekovci, ktorým vtedajšie územie Dobšinej patrilo, podľa dohody potvrdenou Jágerskou kapitulou na základe "Krupinského práva" usídlili na území Dobšinej, nemeckých baníkov, ktorí sa zaslúžili na rozvoji a sláve mesta.

      Asi ťažko by sme sa dopátrali z ktorého konkrétneho územia Nemecka vtedajší baníci došli, teda najmä odkiaľ nemecké nárečie v Dobšinej nabralo svoje korene. Uvažuje sa o viacerých variantách. Niektorí uvádzajú že z oblastí terajšieho juhovýchodného Nemecka, iní z Bavorska, či Tirolska. Mňa osobne pred niekoľkými rokmi zaujala relácia na nemeckom satelitnom televíznom vysielaní stanice ZDF, kde uvádzali ľudové piesne a bolo to z oblasti Tirolska v blízkosti Bavorska, kde hovorili miestni ľudia veľmi podobným dialektom ako sa užívalo v Dobšinej. Žiaľ konkrétne miesto som ani vtedy pri vysielaní nepostrehol. Osobne si však myslím, že nemecké nárečie v Dobšinej, si stáročiami  vytvorilo svoj osobitný dialekt a vplyvom iných etnických kultúr sa vyvinulo  v jedinečnosť, ktorá nemala nikde na svete obdobu, hoci pripúšťam, že svoje základné korene si predsa len prinieslo zo svojej pravlasti.

        Vráťme sa však do Dobšinej a ku samotnému nemeckému nárečiu, všeobecne známemu ako " BULINERSKÉ ". Prečo bulinerské? Je to odvodené od nemeckého slova WELCHER - v preklade " ktorý? " a v nárečí to bolo buléner? -ktorý ?  Samotní starí nemeckí dobšinčania ale považovali toto oslovenie skôr ako hanlivé a sami seba označovali ako TOPSCHER ( čítaj topšer) čo značí - dobšinčan, teda odvedené od samotného názvu Dobšinej v nemeckom nárečí Topscha ( čítaj topša, ale to "o" sa číta akoby niečo medzi  "o" a medzi "u" ). Z uvedeného dôvodu budem teda aj ja v ďalšom texte uvádzať tento dialekt topschrisch ( čítaj tupšriš ) 

       Ako som spomínal tupschrisch som mal možnosť spoznávať  čiastočne od svojich rodičov, hoci s nami deťmi hovorievali takmer výlučne po slovensky, veľa som sa naučil od svojej tety Júlie Pellionisovej, ktorá takmer slovensky nevedela, len rozumela a rozprávala tupschrisch, alebo maďarsky. Ku koncu života však predsa len niečo zo slovenčiny pochytila. Môj starý otec Samuel Pellionis ( miestny spisovateľ a básnik )  je dokonca považovaný v oficiálnej literatúre za jedného z kodifikátorov dobšinského miestneho nemeckého nárečia, čo spomeniem ďalej. Žiaľ od neho som sa toho veľa nenaučil,  už iba  z jeho tvorby. Mnoho však so mňou vyprával  tupschrisch  môj starý otec z maminej strany Leonard Krivanský a jeho manželka Anna Krivanská, ktorá vedela perfektne aj spisovne nemecky, maďarsky, slovensky a samozrejme aj tupschrisch. Rád spomínam na svojho starého otca Leonarda, ktorý ma často brával na výlety a pri tom rozprával rôzne historky napríklad aj o sklenenej pani z Marón. Len škoda, že ako dieťa som tomu nevenoval nejakú zvláštnu pozornosť a veľa som z toho zabudol. Ale to zasa odbočujem!

        Z rozprávania viem, že v minulosti, teda najmä do roku 1919, pred vznikom prvej ČSR a roky pred tým sa v Dobšinej prevažne rozprávalo nemeckým nárečím a keďže pred tým bolo politickoštátne usporiadanie Rakúsko-Uhorské, tak aj maďarsky no a samozrejme vôkol  ako aj v samotnej Dobšinej bolo slovenské obyvateľstvo, bolo samozrejmé, že sa rozprávalo aj po slovensky.    

       Celkom zaujímavé to bolo v rokoch 1950, keď Dobšiná bola skutočne troj jazyčná a nebolo nezvyklé, že sa stretli trebárs tri ženičky a každá rozprávala iným jazykom. Jedna slovensky, druhá tupschrisch a tretia po maďarsky. Všetky tri sa samozrejme celkom dobre rozumeli. Najzaujímavejšie však bolo na tom, že zrazu tá čo hovorila slovensky, prešla trebárs na maďarčinu, alebo tupschrisch a naopak. Bol som toho neraz svedkom.

         O nemeckom nárečí v Dobšinej  toho  bolo v minulosti popísané veľmi veľa. Asi osobitnú zmienku si zasluhuje  univerzitný profesor doc. PhDr. Juraj VALISKA CSc., ktorý napísal  knihu : "NEMECKÉ NÁREČIE DOBŠINEJ " ktorá obsahuje celkove 305 strán, kde sa venuje hlavne rozboru nemeckého nárečia Dobšinej, na fonetickej, morfologickej, syntaktickej a lexikálnej rovine. Pomerne rozsiahle sa venoval hláskovaniu, vývinu nemeckého nárečia, tvarosloviu, gramatike, výslovnosti , ďalej má v knihe dosť veľa nárečových ukážok z priameho života dobšinčanov v pôvodnom nárečí a veľa ďalšieho, ktorá kniha bola vydaná Gemerskou vlastivednou spoločnosťou v Rimavskej Sobote v roku 1980.

        O tejto knihe jeho recenzenti napríklad Univ. prof. PhDr. Ľudovít Novák DrSC., sa vyjadruje takto : " Práca Juraja Valisku prináša doteraz najobšírnejší opis bulejnerčiny ( rozumej topschrisch), jedného z najzaujímavejších enkláv. Mimoriadna aktuálnosť  tohto nárečia vyplýva z jeho vývojového štádia. Nárečie sa nachádza v poslednej fáze svojej existencie. Nemá už prakticky nijaké zázemie. V meste komunikuje nárečím iba niekoľko desiatok obyvateľov najvyšších vekových skupín. V bulejnerčine dochádza  stále ku väčšej diferenciácií. Vzniká množstvo dvojtvarov, nárečie sa čoraz viac "slovakizuje. " Pravda v obdobnom zmysle sa vyjadrujú aj ďalší jeho recezenti. V podstate však Valiskovo dielo vysoko vyzdvihujú a oceňujú.  

     Nie je cieľom v mojej úvahe o nemeckom nárečí tupschrisch opisovať state z nesporne významného diela Juraja Valisku, ale predsa niektoré jeho zaujímavé myšlienky by som rád na týchto miestach uviedol.

Tak napríklad v stati " Diferenciácia nárečia " na strane  30 uvádza ako rozdeľuje v 80-tich rokoch minulého storočia nositeľov bulejnerského nárečia.

Prvú tvoria príslušníci stredoškolskej inteligencie, vtedy 60-roční a viac,   ktorí mali kontakt aj s písanou formou nárečia. Nárečové  knihy chránia ako relikvie. Písomné pamiatky sú pre nich kodifikáciou. Snažia sa užívať nárečie tak, ako ich zachytili básnici S. Klein, S. Pellionis, A. Jex, J.Chovanec,  a J. Harmatha.

Do druhej kategórie zahrňoval jednoduchých dôchodcov, ktorí sa spoločensky stýkajú pri nákupoch v reštaurácii,proste v bežnom živote, hovoria síce pôvodným nárečím, ale kodifikáciu prakticky neberú v úvahu a s mladšimi príslušníkmi svojich rodín hovoria po slovensky.

Do tretej kategórie zaradil občanov v pracovnom pomere vo veku od 40 do 60 rokov, Chodili do nemeckej základnej školy, ale prípravu na povolanie absolvovali v slovenčine. Žijú väčšinou v dvojjazyčných manželstvách. Ich vzťah k nemeckému nárečiu je úplne ľahostajný. Je to najpočetnejšia skupina asi 100 ľudí. "

        Pravda uviedol som to iba v hrubých rysoch, pretože Juraj Valiska sa uvedeným problémom všade venuje veľmi podrobne , dôkladne a s precíznosťou. Preto nech sa na mňa čitateľ nehnevá že neuvádzam podrobnejšie  lebo všetko je v jeho knihe ale nedá mi aby som ešte necitoval niekoľko jeho viet zo záveru jeho knihy :

 " Tento výskum robíme aj z úcty ku generáciám, ktoré vytvorili tak dômyselné dielo. Naše nárečie bolo už viackrát predmetom výskumu . O jeho zachytenie sa sa doteraz najviac zaslúžil gemerský rodák J. LUX. Prínosom pre zafixovanie nárečia je aj dielo miestnych básnikov  S. KLEINA a S. PELLIONISA."

ďalej uvádza :

" Pred sto rokmi hovorila v Dobšinej jedna časť obyvateľstva po slovensky a čiastočne ovládala bulejnerčinu, a iná časť obyvateľstva hovorila po bulejnersky a taktiež  čiastočne ovládala slovenčinu " 

Spomína ešte značnú prítomnosť bavorskej  hláskovej zmeny  v na b ako aj b na p, ako aj na niektoré ďalšie bavorské prvky - teda náznaky pôvodu.

Takmer v závere v roku 1980 píše   :  " Ak dnes hovorí nárečím 160 ľudí, z toho asi 80 % nad 55 rokov, vieme si ľahko vyrátať, či bulejnerčina  prežije rok 2000."

      Takže máme rok 2007 a  ako to vyzerá teraz s nemeckým nárečím tupschrisch dnes? Musím konštatovať že smutne, takmer sa naplnli slová Juraja Valisku. V rodinách sa takmer tupschrisch nehovorí, túto reč počuť iba celkom zriedka. V Dobšinej existuje miestna skupina Karpatskonemeckého spolku kde na stretnutí jej členov ešte možno počuť túto  už iba vzácnu reč, zväčša čítanú, ale nájdu sa ešte dokonca aj mladší ktorí jej aspoň rozumejú. Je takmer isté že táto reč je odsúdená na zánik, pretože  už niet širšieho zoskupenia obyvateľstva, ktoré by hovorilo v tejto reči aby ostala živá a vyvíjajúca sa a tak nám ostane zachovaná iba v písomnej forme vďaka ľuďom, ako bol napríklad môj starý otec Samuel Pellionis, alebo Samuel Klein, prípadne aj Juraj Valiska . VEĽKÁ VĎAKA VÁM!!!!!

V Košiciach dňa 3.9.2007   Rudolf Pellionis